Ing. Dr. Jiří (Juraj) Kozák, CSc.

Základné a gymnaziálne vzdelanie absolvoval v rodnom Benešove u Prahy s vyznamenaním. Prvé stavebné vzdelanie získal počas 2. svetovej vojny na Technickej Univerzite Darmstadt v Nemecku na Fakulte stavebného inžinierstva, kde absolvoval šesť semestrov.

Po skončení vojny a návrate do Čiech, kde krátko pracoval v ČKD Praha, v roku 1946 definitívne odchádza na Slovensko. V roku 1949 popri zamestnaní úspešne ukončil vysokoškolské vzdelanie na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave. Tu tiež získal vedecké hodnosti Dr. techn. v roku 1953 a CSc. v roku 1969. V roku 1949 nastúpil ako statik do novovzniknutého Stavoprojektu Bratislava, kde pracoval do roku 1957. A práve tento rok sa stáva medzníkom v jeho pracovnom živote. Nastúpil do projektovo-konštrukčnej kancelárie národného podniku Vítkovice, pobočka v Bratislave. Tu vyše tridsať rokov pôsobil v pozícii vedúci oddelenia oceľových konštrukcií a vedúci projektant.

Spočiatku spolupracoval na projektovej a výrobnej príprave oceľových konštrukcií pre významné priemyselné objekty, najmä pre hutnícke kombináty. Po uvoľnení finančných prostriedkov a výrobno-montážnych kapacít oceľových konštrukcií v šesťdesiatych rokoch 20. storočia nastala priaznivá situácia pre uplatnenie oceľových konštrukcií aj pre občiansku výstavbu. Oceliari z Vítkovíc n.p., pobočka Bratislava, na čele s Dr. Kozákom mali najviac skúseností z komplexného projektovania a zo spolupráce s architektami. Opretí o výrobné zázemie s veľkou tradíciou sa dostali k významným projektom v celej Československej republike. Situáciu nezneužili, ale využili a stali sa kultúrnymi partnermi architektom. Z tohoto partnerstva vzniklo množstvo unikátnych stavieb. Medzi najvýznamnejšie stavby, na ktorých sa Dr. Kozák podieľal, je možné zaradiť nasledovné.

V Prahe to boli prístavba a nadstavba budovy bývalého Federálneho zhromaždenia, objekt Transgasu, dostavba areálu Národného divadla (Nová scéna), televízna veža Praha-Žižkov, budova Českej sporiteľne v Prahe 4. V Bratislave to bol výškový trakt hotela Kyjev, televízna veža Kamzík, Tlačové centrum. Ďalšími stavbami na území Československa boli 300 m kotvené televízne stožiare na Suchej hore a Dubníku, výšková budova SHD Most a mnoho ďalších.

Na jeho oddelení sa vypracovala okrem iného aj projektová a výrobná dokumentácia pre Most SNP aj Prístavný most.

Kvalitu československého oceliarskeho staviteľstva prezentoval na významných zahraničných konferenciách ako aktívny člen International Association for Shell and Spatial Structures – IASS.

Celú svoju odbornú prax sa snažil uplatňovať oceľové konštrukcie a ich kombinácie s inými stavebnými hmotami, najmä betónom.

Mimoriadna je aj jeho publikačná činnosť. Je autorom siedmich monografií, pričom najväčšiu odozvu má kniha Steel-Concrete Structures for Mulitstorey Buildings, ktorú vydalo svetoznáme vedecké vydavateľstvo Elsevier v roku 1990.

Po odchode do dôchodku v roku 1990 Dr. Kozák aktívne pokračuje vo svojej odbornej činnosti ako konzultant v odbore stavebníctvo. Spolupracuje nielen s československými, ale aj zahraničnými projektantami, najmä z Nemecka. Jeho poslednou významnou stavbou, na ktorej projekte pracoval, bola výšková budova novej generácie Centrály VÚB v Bratislave. Naďalej pôsobil ako pedagóg na VŠVU a FA STU. V jeho projektoch je povýšená inžinierska osobnosť na spolutvorcu architektonického alebo inžinierskeho diela. Hľadanie vzťahu inžiniera a architekta je témou, ktorá Dr. Kozáka vždy bytostne zaujímala.

Po rozdelení Československa sa významne angažoval v oblasti otázky národnostných menšín na Slovensku, hlavne českej menšiny. Bol jedným zo zakladateľov Českého spolku na Slovensku či podpredsedom občianskeho združenia Mosty.

Na sklonku života spojil svoju odbornú činnosť s históriou, o ktorú sa popri svojej práci zaujímal. Začal sa venovať problematike bratislavských dunajských mostov nielen z hľadiska stavebného, ale aj historického. Zozbieral veľké množstvo materiálov nielen od pamätníkov, ale aj zo štátnych archívov, hlavne o Starom moste a Moste SNP (Nový most). Svoje získané poznatky zhrnul do trojzväzkovej publikácie Premostenie Dunaja v Bratislave v širších súvislostiach (11/2002), ktorú už vydať nestihol. Dr. Kozák zomrel 24. júla 2003 v Bratislave.

Technický rukopis Dr. Kozáka sa stal aj súčasťou panorámy oboch hlavných miest Čiech aj Slovenska v podobe dominánt viditeľných už z diaľky – televíznych veží.

Televízna veža Kamzík v Bratislave

Výstavba 194 m vysokej televíznej veže prebehla v rokoch 1967 až 1975. Slúži nielen ako vysielač rozhlasových a televíznych staníc a nosič prenosových parabol, ale aj ako reštaurácia a ponúka výhľady do širokého okolia.

Pre televíznu vežu je charakteristický jej zalomený obrys, šírka narastá od vrcholu nadol, na najvyššiu šírku 20,5 m dosahuje na kóte +45,45 m a odtiaľ smerom k základu sa opäť zužuje. Do výšky 13,70 m vedie monolitická železobetónová konštrukcia, od tejto výšky pokračuje kombinovaná konštrukcia z betónu a ocele. Železobetónové štvorcové jadro 7,0 × 7,0 m s hrúbkami stien 0,40 m smeruje do výšky 90,0 m. Nad betónovým jadrom je oceľová rúra vystužená zospodu pokračujúcimi rebrami. Zo statického hľadiska je jadro priestorová plnostenná konštrukcia, ktorá sa správa ako prizmatický prút uzatvoreného prierezu, votknutý do základu. Nemennosť prierezu je zabezpečená jednak relatívne veľkou hrúbkou stien jadra, ako aj ich rámovým spojením, priečnymi stenami, vnútornými a vonkajšími plošinami pôsobiacimi ako diafragmy. Vzhľadom na veľkú štíhlosť jadra sa museli použiť všetky prostriedky na zvýšenie nosnej kapacity a bočnej tuhosti konštrukcie. Jadro je spojené s obklopujúcim oceľovým skeletom do jedného integrovaného konštrukčného systému: jadro a stĺpy sú vo vrchole na +90,0 m spojené tuhým krížovým nosníkom, v mieste lomu +45,45 m sú rozopierané plošinou, na +13,7 m sú opätovne spojené tuhou železobetónovou konštrukciou.

Oceľové rohové stĺpy sú v priestore stabilizované vodorovným doskovým pôsobením plošín a tuhosťou jadra v torzii. Oceľová konštrukcia okolo jadra bola realizovaná z hora smerom nadol. Vďaka spojeniu so skeletom sa redukuje pri vodorovnom zaťažení ohybový moment a aj vodorovné priehyby anténnych systémov.

Televízna veža Praha-Žižkov

Po preverovaní mnohých lokalít pre televízny vysielač Praha-mesto sa rozhodlo mesto situovať vežu na Žižkove – v Mahlerových sadoch. Po skúmaní mnohých variantov sa vybrala asymetrická členitá konštrukcia s kabínami rozloženými po výške. Celková výška stavby je 216 m a pôdorys pozostávajúci z troch tubusov sa dá vpísať do trojuholníka rozmerov 21,70 × 21,70 m. Postavená bola v rokoch 1985 až 1992.

Tri vertikálne valcové (tubusové) drieky sú pomocou tuhých priečnych stenových nosníkov a vodorovných stropných diafagiem, ktoré sa nachádzajú väčšinou v rámci kabín, spojené do jedného integrovaného priestorového rámu. Hlavný driek má priemer 6,40 m, ten prebieha až do výšky cca 132 m, kde prechádza do rúrového nadstavca s anténami. Je obalený laminátovou ochranou, na vrchole je anténový systém.

Ďalšie dva drieky majú priemer 4,8 m. Drieky slúžia rôznym účelom – ako výťahy, schodisko, inštalačné šachty. Kabíny v pôdoryse tvaru Y slúžia jednak verejnosti ako vyhliadky a reštaurácia a potom najmä na účely rádiokomunikácií. Vonkajšia oceľová škrupina kabín má nosnú funkciu a je súčasťou dvojplášťových podhľadov a striech. Pre tubusové drieky sa navrhla zvláštna spriahnutá oceľo-betónová konštrukcia. K vonkajšej oceľovej valcovej škrupine z plechu hrúbky 10 až 14 mm, vystuženej vodorovnými prstencami a výstuhami smerovanými dovnútra, sa pribetónovala 260 mm hrubá železobetónová stena. Spolupôsobenie oceľového plášťa s pribetónovaním zabezpečujú spracovacie trny. Drieky sa montovali z valcových krúžkov a všetky styky sú zvárané. Vo vhodnej fáze sa spravilo obetónovanie. Tento typ spriahnutej konštrukcie sa môže v konečnom stave považovať za špeciálne vystuženú betónovú konštrukciu s prierezom tvaru medzikružia, pri ktorom je na vonkajšej strane povrchová plošná výstuž a na vnútornej strane rozptýlená prútová výstuž.

Anténový nadstavec sa zostavil vnútri hlavného drieku a potom sa ako celok vysunul do projektovanej polohy.

Budova Federálneho zhromaždenia v Prahe

Návrh architektov Albrechta, Kadeřábka a Pragera vyhral ideovú súťaž a víťazný návrh bol aj zrealizovaný. Architektonickým zámerom bolo zachovať podstatnú časť budovy bývalej plodinovej burzy a ďalší priestor získať nadstavbami a prístavbami. Je to aj zaujímavý dôkaz toho, že život objektu môže pokračovať v celkom inej podobe a polohe. Charakteristické pre konštrukcie je tu veľkorozponovosť, flexibilnosť a viditeľná oceľová konštrukcia ako súčasť architektonického zámeru. Realizácia stavby prebehla v rokoch 1968 až 1973. Budova najprv slúžila ako Federálne zhromaždenie ČSSR. V rokoch 1995 až 2009 budovu využívalo Rádio Slobodná Európa. Potom bola pridelená Národnému múzeu a slúži na usporadúvanie krátkodobých výstav. Stavba je od 1. júna 2000 kultúrnou pamiatkou.

Jestvujúci objekt sa preklenul veľkorozponovým roštom, ktorý pozostáva z rámových (Vierendeelových) nosníkov s výškou 9,6 m. Pôdorysné rozmery nadstavby sú 59,0 × 83,0 m. Maximálne rozpony, ktoré konštrukcia prekonáva, sú 39,0 m a 57,0 m. Rošt je uložený na šiestich pylónoch, ktoré sú vedľa pôvodného objektu, alebo sú súčasťou prístavby. Vonkajšie rámové nosníky (mostové dielce) sú dvojpásové a átriové trojpásové. Dosiahla sa tak veľká flexibilita. Do roštu sa dali umiestniť buď dve podlažia, alebo sálové priestory na celú výšku. Rámové nosníky sú výrobne jednoduché, priehľadné. Ku tvarovaniu detailov bola prizvaná i sochárka. Hmotnosť veľkorozponového roštu je 400 t. Počas realizácie boli jednotlivé nosníky roštu zostavené na zemi a potom sa vyzdvihli do projektovanej polohy. Pri povrchovej ochrane sa kládol veľký dôraz na estetický účinok a na veľkú životnosť. Konštrukcia sa otryskala a metalizovala hliníkovým nástrekom. Pre betónové pylóny bola použitá tzv. tuhá výstuž z valcovaných profilov a pres stropné zaplechovanie boli použité prvýkrát rovné plechy vystužené lisovanými rebrami.

Záver

Ing. Dr. Jiří Kozák, CSc., zanechal významnú stopu v Československu v podobe významných stavebných diel. Významne prispel k rozšíreniu povedomia o oceľových nosných konštrukciách a spriahnutých oceľo-betónových nosných systémoch. Jeho filozofiou bolo od počiatku stavebného diela úzko spolupracovať s architektom a nosnú konštrukciu zakomponovať do diela tak, aby ho dotvorila do efektívneho, ale aj estetického výsledku. Túto filozofiu sa snažil vštepovať aj do študentov vysokých škôl počas jeho pedagogickej činnosti. Dr. Kozák po sebe nezanechal len odbornú a pedagogickú stopu, ale po rozdelení republík sa snažil udržovať naďalej blízke vzťahy medzi národmi Čechov a Slovákov.

Zdroje:
[1] Juraj Kozák a jeho inžinierske dielo, Slovenský zväz stavebných inžinierov, Bratislava 1992.
[2] KOZÁK, J.; Š. GRAMBLIČKA; J. LAPOS. Spriahnuté a kombinované oceľobetónové konštrukcie pozemných stavieb. Bratislava: JAGA GROUP, 2000.

„Ročník 1922“

V dnešním čísle se uzavírají v rubrice Osobnosti stavitelství medailonky, životní příběhy tří odborníků – projektantů ocelových konstrukcí, které spojoval jeden životní osud – maturovali za 2. světové války a do praxe vstoupili po válce. Ti tři nebyli jediní, patřil k nim i profesor Antonín Schindler, inženýr František Wald z Energoprojektu a mnoho dalších. Navázali tak na předchozí generaci odborníků, kteří se narodili na přelomu 19. a 20. století, jako byli profesoři v oboru ocelových konstrukcí František Faltus, Ferdinand Lederer či Josef Wanke. Vstoupili do období likvidace následků války a rozsáhlého budování velkého průmyslu. Vstoupili do období kvalitnějších materiálů, rozvoje výrobních technologií i teoretických postupů, do období vývoje a v praxi využívaných stabilitních a dynamických výpočtů, návrhů velkých plnostěnných mostů s ortotropní mostovkou a ocelobetonových spřažených konstrukcí, vysílacích stožárů a věží. Nýtované spoje byly nahrazeny spoji s vysokopevnostními šrouby a spoji svařovanými. Nastupovali do velkých projektových kanceláří výrobních podniků, jako byly Vítkovické železárny, anebo do víceprofesních projektových útvarů, jako byly Hutní projekt, Energoprojekt, SUDOP… Tam se setkali s majiteli a pracovníky znárodněných stavebních firem i soukromých projektových kanceláří – což byla vynikající škola, kterou prošli hned na počátku své kariéry a dovedli ji využít a nabyté zkušenosti zúročit a dále rozvíjet.

Ing. Michael Trnka, CSc.